Ten pocit viny.  Inšpiratívny príbeh pacujúcej mamy

Pre mňa, novopečenú mamu, bol návrat do pracovného procesu skutočne náročný. Nikdy nezabudnem na tú chvíľu, keď som po prvýkrát opustila svoje sedemmesačné bábätko pre prácu. Pocit viny, úzkosť, smútok, strach. Emócie sa u mňa striedali a prebíjali navzájom. Brala som to ako nútené odlúčenie od toho najmilovanejšieho človiečika pod slnkom. Stále som cítila, že je mojou neoddeliteľnou súčasťou. Aj keď návrat do práce bol len na krátku dobu, pre mňa to bola večnosť. Navyše som sa nemohla poriadne sústrediť a neustále som na svojho synčeka myslela – Ako sa asi cíti v jasliach? Či mu tam rozumejú rovnako dobre ako ja? Či vychovávateľky rešpektujú jeho potreby a rozmary? Toľko otázok sa mi preháňalo hlavou, že aj tá najjednoduchšia práca bola ako výstup na Mount Everest. 

A či som mala nejakú podporu? Kamarátky. Aj keď si s odstupom času hovorím, či to z ich strany bola tá pravá pomoc. Poznáte to. Každá mama je iná. Každé dieťa je iné. A väčšina rád sa nedá aplikovať na všetky. Takže vo finále som bola ešte vo väčšom strese, keď som sa snažila riadiť všetkými radami svojich kamarátok. Mám pocit, že s týmto „dobráckym“ tlakom sa stretla každá žena a mama. Snahu zavďačiť sa svojmu okoliu máme v sebe ukotvenú už odnepamäti. Mali by sme však pracovať na tom, aby sme robili to najlepšie pre seba a svoje deti bez ohľadu na názory ostatných. To však sprevádza mnoho nepríjemností. Odsudzujúce pohľady, vtipné narážky a stále prítomný pocit viny, že ste krkavčia matka. Chce to veľkú odvahu, hodiť všetko za hlavu. Ale tá úľava a sloboda za to stoja. 

Keď som ešte nemala deti, každý deň po práci som chodila do posilňovne. Vyčistiť si hlavu, zbaviť sa stresu a potrápiť svoje kancelárske faldíky. Milovala som tú chvíľu. Len JA a moje myšlienky. To ma robilo šťastnou. Potom som však svoju fitnes permanentku vymenila za pozitívny tehotenský test. Pohyb a čas len pre mňa mi chýbali, ale pripadalo mi sebecké nad tým viac uvažovať. Tehotenstvo je predsa požehnanie! Nepripadalo mi vhodné poukazovať na vlastné potreby, keď vo mne rástla moja nová „priorita“. 
K cvičeniu som sa vrátila po dvoch rokoch od pôrodu. Moja postava sa z tehotenstva spamätala celkom sama, skôr mi išlo o moje duševné zdravie. Byť chvíľu sama sebou bez nálepky matka.
Pretože som syna ešte stále dojčila, mala som nárok na skrátený pracovný čas. Vďaka tomu som mohla odchádzať z práce skôr a stihnúť aj cvičenie. Tešila som sa ako malé dieťa. Kým mi niekde medzi výpadmi a brušákmi došlo, že som asi zmenila svoje priority. Že viac ako na cvičenie myslím na synčeka a namiesto sérií odpočítavam minúty, keď pôjdem domov. Pocitu viny tiež nevedome pomohol môj kolega, ktorý vždy s obľubou hovorieval pri mojich odchodoch do fitka: „... ááá, tu si niekto dáva pauzu od svojej roly mamky...“ Preňho to bol nevinný vtip, pre mňa rana pod pás. Brala som si to osobne a pripadala si ako tá najsebeckejšia matka vo vesmíre.

Aké z toho plynie ponaučenie? Riaďte sa svojím inštinktom a zdravým rozumom. Uvedomte si, že dieťa nebude nikdy šťastné, ak neuvidí spokojnú mamu. Buďte sami sebou. Vy aj partner. Nežeňte sa za dokonalosťou, lajkmi na Instagrame ani za uznaním svojej svokry. Nikdy neuspokojíte všetkých. Pracujte, ak chcete alebo potrebujete. Maľujte sa. Neumývajte si vlasy. Veď je to len na vás. Jediná vec, na ktorej naozaj záleží, je láska – láska k sebe, svojmu dieťaťu, rodine. A tá k materstvu patrí. 

Vaša Andrea